Interview with Lucia Dovičáková in the Čerstvé ovocie show

Lucia Dovičáková vstúpila na slovenskú výtvarnú scénu ako enfant terrible. Ako drsné zjavenie z čistého neba. Kto očakával, že sa po počiatočnej tematickej či výrazovej razanci usadí, že sa hrany, na ktoré zámerne vstupuje, zaoblia, že sa zopakuje večný príbeh vekom umierňovaného radikalizmu a vyprchávajúcej divokosti, ten ostáva zaskočený. Jediné, čo sa mení, sú jej témy. Posúvajú sa tam, kam ju samú život postrkuje. Lucia absurdne, expresívne a surreálne spracováva podnety z osobného života, ale robí to tak, že získavajú všeobecnejšie posolstvo, univerzálnu naliehavosť, a pritom nestrácajú na autentickosti. Keď k tomu pridáme osobitý maliarsky rukopis, voľbu výrazových prostriedkov, vizuálnu naráciu, dostávame jedinečný a nezameniteľný obraz umelkyne.
Autor textu: Damas Gruska

Lucia Dovičáková entered the Slovak art scene as an enfant terrible. Like a harsh epiphany out of the blue. Whoever expected that she would settle down after the initial thematic or expressive vigor, that the edges she intentionally enters would round off, that the eternal story of age-moderated radicalism and fading wildness would repeat itself, is surprised. The only thing that changes are her topics, they move to where life pushes her. Lucia absurdly, expressively and surreally processes stimuli from her personal life. But she does so in such a way that they gain a more general message, a universal urgency, without losing their authenticity. When we add her distinctive painter’s handwriting, choice of means of expression, visual narration, we get a unique and unmistakable image of the artist.
Author of the text: Damas Gruska

 

LINK