LINK TO FACEBOOK EVENT

PORTFOLIO OF LUCIA DOVIČÁKOVÁ

Podcast with Lucia

Prices of the artworks – Lucia Dovičáková

CURATORIAL TEXT FOR THE EXHIBITION

Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Napísal pred viac ako 60 rokmi básnik Miroslav Válek. Hoci báseň odkazuje k veľkej celosvetovej tragédií, verš nám pripomenie i množstvo tých menších a osobných. Denných povinností, zúfalstiev, túžieb, radostí i vášni. Domov, dom, priestor rovnako bezpečný ako nebezpečný, symbol ukotvenia i kotvy, ktorá ťaží a pripútava, je lajtmotívom cyklu najnovších malieb Lucie Dovičákovej. Maliarka drsných metafor, krutých výjavov každodennosti, malých prehratých vojen, a hlavne večného vzdoru, tu rozvíja veľmi osobné témy aby im nakoniec dávala univerzálny apel. Dom ako detská kresbička, ako krehká stavba z karát, s ktorou sa rúca celý svet, dom ako telo, ako scéna z rodinného života, ako miesto intimít erotiky i predstáv. Dom ako bolestivé prázdno, ako príliš hlučná samota, ako prúd dávno potlačovaných spomienok. Jej domov uhrančivých „obrazov“ a obrazov nám pripomína aj iné verše básne: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. / … / Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať. / Ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť.

Po formálnej stránke je maliarsky rukopis Lucie Dovičákovej priamočiary, na nič sa nehrá, je odzbrojujúco úprimný. Obrazy sú vydreté inak ako štetcom v ruke. A preto uveriteľné. Maliarka stojí mimo rutiny umeleckej prevádzky, grantových schém a módnych trendov. Už roky si ide svoje, rozvíja svoj umelecký program do nových polôh, no dôsledne sa pritom drží pôvodných východísk. Nestráca sa nám pred očami. Naopak. A toto je to, čo ju robí jednou z najosobitejších a najzaujímavejších osobností slovenskej výtvarnej scény. A čo jej otvára i cestu za jej hranice.

Autor textu: Damas Gruska

Home is the hands you can cry on. This was written more than 60 years ago by the poet Miroslav Válek. Although the poem refers to a great global tragedy, the verse also reminds us of many smaller and personal ones. Daily duties, despair, desires, joy and passion. Home, house, space that is as safe as it is dangerous, a symbol of anchoring and an anchor that burdens and fastens, is the leitmotif of Lucia Dovičáková’s latest series of paintings. A painter of harsh metaphors, cruel scenes of everyday life, small lost wars, and, above all, eternal defiance, here she develops very personal themes to ultimately give them a universal appeal. A house as a child’s drawing, as a fragile structure made of cards, with which the whole world collapses, a house as a body, as a scene from family life, as a place of intimate eroticism and imagination. The house as a painful void, as solitude that is too noisy, as a stream of long repressed memories. Her home of bewitching ‘images’ and paintings also reminds us of other verses of the poem: Home is the hands you can cry on. / … / They can snuggle, save and keep you warm. / But also put fingers on your throat and squeeze.

On the formal side, Lucia Dovičáková handwriting is straightforward, it doesn’t play tricks, it’s disarmingly honest. The paintings are carved out differently than with a brush in her hand. And therefore believable. The painter stands outside the routine of art operations, grant schemes and fashion trends. For years, she has been doing her own thing, developing her artistic program in new directions, but consistently sticking to the original starting points. She is not disappearing before our eyes. Quite the opposite. And this is what makes her one of the most unique and interesting figures of the Slovak art scene. And what also opens a path for her to go beyond her limits.

Author of the text: Damas Gruska

 

 

360° VIEW